Michal a Mirka – včelári z Opátky

Sme mladá rodinka z Opátky neďaleko Koošíc, ktorá miluje prírodu a zvieratká. Snažíme sa žiť v súlade s našou matkou zemou a vážiť si životné prostredie.

Mirka– od malička som vyrastala na dedine. Starý otec bol družstevník a aj doma sme mali hospodárstvo. Chovali sme kozy, ovce, prasiatka, sliepky, kačky, zajace, samozrejme aj psy, mačky a myši. Nevedeli sme, čo je to kupovať v obchode mlieko, mäso, či vajíčka , pili sme mlieko od susedovej kravy .


Nesmela chýbať záhradka a veľký ovocný sad. Domáce lekváre, sirupy, kompóty, výživy. Síce sme sa presťahovali, no farmársky duch sa vo mne nezaprel a v podstate stále sme čosi chovali. Hospodárske aj také bežné "detské" zvieratká ako škrečky, močatá, pieskomilov, andulky.



Michal – Počas strednej školy som sa dostal ku koňom na ranč, naučil sa jazdiť a všetko okolo koní. Neskôr som si založil jazdecký klub a s priateľmi westernové mestečko. Venovali sme sa hlavne deťom (jazdenie, starostlivosť o zvieratká, letné tábory) a pohrával som sa s myšlienkou vybudovať v Opátke gazdovský dvor so zameraním na agroturistiku a chov domácich zvierat. Toto ale bolo iba vo voľnom čase, inak som robil dosť stresujúcu prácu , ktorá ma ani nebvavila, no trebalo zarábať.


A pred pár rokmi sme sa stretli takí dvaja blázni s rovnakými záľubami a plníme si svoje detské sny. Bývame skromne v malej krásnej 200-ročnej chalúpke. Snažíme sa dať aj svojmu synovi Jakubkovi rovnaké zábavné a zdravé detstvo ako sme mali my. Nie je to ľahké. Chce to veľa driny, pokory a vedieť sa tešiť aj z mála, ale výsledok stojí za to.

Farmu sa nám síce podarilo založiť, no ešte nám akosi stále niečo chýbalo k dokonalosti a súladu s prírodou. Len tak náhodou sme si všimli, že nejako sa nám v ovocnom sade nerodí nič moc ovocie. Od susedov sme sa potom medzi rečou dozvedeli, že kedysi tu boli takmer v každom dvore včely. No posledný včelár zomrel už dávno a odvtedy to tu ide dolu vodou. Včely majú totiž (efektívny) dolet 5 km. A najbližšie tu boli až na 10km.


Kto nevčelári, len ťažko si to môže predstaviť. Chodíme po dedine a sledujeme každý kvietok, že: ,,Aha, to je naša včielka“ . Neujde nám žiadna kvitnúca rastlina či strom. Tešíme sa, že včielky budú mať hostinu, obyvatelia úrodu a my chutný med. Všade kopec ovocia a žiadny otravný peľ poletujúci vzduchom , ktorý škodí alergikom. Proste je to obrovská zmena. Príroda zrazu žije.

Napíšte nám

(pošta)
Nezisková organizácia Apis

Karpatské nám. 10/A

83106 Bratislava

adam [zavináč] adoptujul.sk
+421 944 420 009

Rýchle linky

Často kladené otázky
 

©2019 Nezisková organizácia Apis

Obchodné podmienky

  • Black Facebook Icon
  • Black Instagram Icon
0